Na úrad rád?

Kúpil som si v Rožňave byt. Bola to dobrá kúpa. Zlé však nastalo, keď som sa odhodlal prepisať ho na seba. O rožňavskom katastri a jeho štýle práce kolujú po meste nie najideálnejšie chýry. S obavou som teda zaklopal na príslušné dvere. Vnútri sedela profesionálne ponurá pani, ktorá ma mocenským gestom zastavila, len čo som vycekol prvú vetu: ,,Kolky máte"? Samozrejme, že nie. Sadzobníky predsa nenosíme v hlave. Nie sme nenormálni ľudia. Úplne normálne na Slovensku je iba to, že úrad, ktorý ich vyžaduje, ich nepredáva. A samozrejjme, ani nikde v blízkom okolí. Tak som sa na pokyn múdrej úradníčky vybral na skusy po Rožňave. Zistil som holt, že kolky vám už nepredajú hocikde. Po hodinke tápania som sa nakoniec dovalil späť s požadovaným obnosom v štátnej cenine.Odstál som si opäť   rad nafunených spolutrpiacich a po dvoch hodinách pobytu v zrúcanine, v ktorej sídli ten náš kataster, som si víťazoslávne odnášal potvrdenie o vklade do katastra. Uplynul takmer jeden pracovný deň. Myslíte si, že táto tortúra je znesiteľná? Áno, je. Ak sa však vyberiete v rámci tej istej veci (kúpa nového bytu) zapísať sa na nový trvalý pobyt, podstúpite ešte tirádu na mestskom úrade, pre nový občiansky preukaz aj na polícii, ďalej pôjdete na prôzne prepisy a zápisy ešte k plynárom, elektrikárom, správcovi bytového fondu a mnohí nakoniec aj k psychiatrovi. Lebo na úradoch sa od čias nedávno minulých ešte nič nezmenilo. Skrátka, na úrad   chodím rád.